Zostup do Jaskyňa Slnečného lúča je najvyššie polozenou jaskyňou na Krakove j holi. Jej vchod leží v nadmorskej výške 1689 m, čiže len 63 m pod vrcholom Krakovej hole. Po poslednom meraní dosahuje hĺbku 114 m a dĺžku 677 m.
Pastierom a poľovníkom bolo prepadlisko pod vrcholom Krakovej hole známe od nepamäti, hoci je dobre ukryté v hustom pokrov- ci kosodreviny. V minulosti, keď bývali zimy oveľa tuhšie a aj snehu na horách bývalo viac, nedala sa na súvisle vysneženom svahu nájsť ani len priehlbina, ktorá by naznačovala, kde sa prepadlisko nachádza. Pamätám si, ako sme vo februári 1978 brázdili východný svah Krakovej hole na lyžiach, ale prepadlisko sme nenašli. Peter mi rozprával o hľadaní prepadliska v lete. Bolo to niekedy v šesťdesiatych rokoch a na Krakovu hoľu sa vypravili spolu so Stanom Šrolom. Jeden z nich, tuším Stano, stál na verande chatky Hvezdáreň a navigoval hľadača v hustej kosodrevine k prepadlisku. Prepadlisko je kruhový kráter 10 x 15 m, hlboký 2 až 5 m so sutinovým dnom zvažujúcim sa k pukline v skale. Hneď za puklinou je 4 m vysoká sienka. Vtedy sa jej dno utesnené skalami len mierne zvažovalo k východnej stene. Prievan cítiť nebolo. Začiatkom osemdesiatych rokov sme často prechádzali na lyžiach svahy Krakovej hole a pri prepadlisku sme sa zakaždým zastavili. Zimy boli na sneh chudobnejšie a jaminu v súvislom teréne nemohol nikto prehliadnuť, ale vytopené kanáliky sme nenašli. Je zaujímavé že prvý prievan sme objavili za pomerne teplého dňa koncom jesene 31. 10. 1982. Zaznamenali sme ho v najspodnejšom kúte sienky, nasávalo do závalu. Okamžite sme si dali tento prievan do súvislosti so Starým hradom a odčerpaním sifónu ’80. Vtedy sa zmenila cirkulácia vzduchu v tejto jaskyni a Starý hrad sa začal správať ako dolný vchod väčšieho podzemného systému.
A odrazu prievan aj v prepadlisku. Naša fantázia pracovala na plné obrátky. Hneď zjari sme prerezali kosodrevinou chodník. Bol nenápadný, dobre ukrytý pred zrakmi poľovníkov. V jeden večer vytiahol z batoha Sliacký letecké snímky Krakovej hole. Potiahol ich v práci a strašne sa bál, lebo v tých časoch bolo všetko tajné. Po preštudovaní snímok sme sa až zhrozili, aká výrazná krivolaká čiara sa tiahne kosodrevinou k nášmu kráteru.
V prepadlisku sme začali systematicky pracovať. Pod východnou stenou sienky, presne oproti vchodu, bolo treba vyťahať a porozbíjať veľa skál. Zvažujúce sa dno sme vydrevili, aby nám skaly nepadali do výkopu. Prievan nebol veľmi výrazný a keď mala naša sonda hĺbku asi 3 m, chceli sme to vzdať. V nedeľu popoludní 17. 7. 1983 sme si povedali, že to je posledná akcia na tejto lokalite. Zahĺbili sme sa len pol metra, práca bola zdĺhavá, lebo po rozrušení horniny bolo treba čakať aj 2 hodiny, kým sa sienka vyvetrala. A odrazu sme pod skalami objavili tesnú štrbinu, ktorou prepadávali skaly niekam do hĺbky. Zhodou okolností sa slnko presunulo presne nad vchod a jeho tenký lúčik dopadal do nášho výkopu. Oprel sa o mokrú stenu pukliny, akoby nám chcel naznačiť, že toto je to rozhodujúce miesto, ktoré raz bude písať históriu podzemia Krakovej hole. Citujem z kroniky: „…a keď slnečný lúč dopadol najďalej do pukliny, spúšťame Škriniara dolu.“ Paľo Skriniar bol najtenší jaskyniar v skupine, ale aj tak doteraz nechápem, ako sme ho dokázali tou štrbinou priviazaného na lane vytiahnuť nazad. Rozhovor medzi Petrom a Paľom, keď pristál na kamenistom dne 5 metrov pod puklinou:
„Paľo, čo tam je?“
„Neviem, bojím sa!“
„ Niečo tam však vidíš.“
„ Veľký dóm a dole asi priepasť.“
„Tak ju pozri.“
„Nejdem, bojím sa, sú tu všade veľké skaly a šmýka sa.“
„Zhoď jednu dole.“
Ten dopad sme počuli až nad puklinu. Skutočne tam bola poriadna priepasť. Sonda v prepadlisku dostala poetický názov Jaskyňa slnečného lúča.
Na ďalšej akcii sme museli hrdlo tesného prielezu rozšíriť, až potom mohli Petr s Mariánom zostúpiť 5 m rebríkom do širokého meandra, ktorý sa prepadal o 23 m nižšie. Osadili nity a zlanili do mohutnej chodby. Predstava, že v jaskyni bude nasledovať séria ďalších priepastí, sa nenaplnila. Širokým tunelom a krátkym závalom sme do októbra postúpili 204 m a dosiahli hĺbku 96 m. Zastavila nás upchávka pieskových a sintrových sedimentov pod stenou. Kopali sme a zároveň rozbíjali strop. Vŕtalo sa ručne, priemer 32 mm, dĺžka vrtu 106 cm a takýto vrt trval 4 a pol hodiny. Len čo sa objavila medzi stropom a dnom prvá škára, začalo silne fučať. Toto miesto sme nazvali Veterný sifón. Na jeseň 1984 sme už mali Veterný sifón prelezený, dostali sme sa aj cez ďalšie závalisko v neveľkej sienke a objavili širokú, mierne klesajúcu chodbu, na najnižšom mieste prehradenú obrovským čelným závalom. V Jaskyni slnečného lúča sme dosiahli hĺbku -113 m.
Stále nám nedal pokoj prievan, ktorý bol najsilnejší vo Veternom sifóne, ale objavuje sa aj v komínčeku nad závalom, aj priamo v závale. Spravili sme dymovú skúšku. V jaskyni sme zapálili smrekovú čačinu a sledovali, kde sa smrad objaví. Vyšiel priamo na turistickom chodníku, kde sme skončili aj naše povrchové meranie. Na tomto mieste nemalo význam kopať. Skúsili sme teda raziť sondu kolmo pod stenu, kde sme predpokladali, že narazíme na strácajúcu sa vodu, ale aj čelným závalom za prievanom. Obe pracoviská sme však po rokoch opustili. Objavenie Javorovej priepasti, práce v tuneli Posledná možnosť (Starý hrad) a nekonečná drina vo Večnej robote nás zamestnali naplno.
Až keď mala Večná robota hĺbku -224 m a prievany v tejto nehostinnej diere sa správali podľa akýchsi vlastných pravidiel, spomenuli sme si na Slnečný lúč a v lete 1998 nastriekali v koncovom závale trochu merkaptánu. Mysleli sme si, že ho zacítime niekde vo Večnej robote. Tam sa neobjavil, ale zacítili sme ho nad Čiernou dolinkou 200 m vertikálne pod vchodom JSL a na jednej vrstevnici s vchodom Večnej roboty. Hneď sme začali kopať sondu Mrazivá diera.
Ďalší pokus v Slnečnom lúči sme spravili po prepojení Večnej roboty so Starým hradom.
V najnižšej časti Večnej roboty sme objavili 4 neznáme prítoky, ktoré sme chceli identifikovať. Naliali sme teda 1,51 fluoresceínu do potoka v Slnečnom lúči a po 24 hodinách nám zafarbená voda vytiekla v druhom najsilnejšom prítoku Večnej roboty (Spravodaj 2/2005). Tento úspech nás podnietil k prieskumu vetvy Slnečná cesta Večnej Roboty, ale aj k opätovnému kopaniu v sonde pod stenou v JSL. Zároveň sme sa zamerali na podrobnejší prieskum komínov. Zdá sa, že všetky ústia len 5 až 10 m pod povrchom. Perspektíva JSL je obrovská. Pripojením jaskyne k systému Hipmanových jaskýň by jeho hĺbka vzrástla na -633 m a na dno Jánskej doliny -921 m
